Pri odhadovaní budúcich vlastných pocitov je lepšie spoliehať sa na dojmy ostatných, ako na vlastné analýzy, pretože v našich predstavách je často všetko zveličené. Výhra v lotérii nám nespôsobí až takú radosť, v akú sme dúfali a pomsta tým, ktorí nám ublížili nie je až tak sladká, ako sme si predstavovali, keď sme ju plánovali. A naopak. Ťažká skúška nakoniec nebýva tak zložitá a neúspech pri teste je pre nás v skutočnosti menšou tragédiou ako fiasko, ktorého sme sa obávali vo svojich predstavách.
Dôvod je jednoduchý. Naše predstavy nedokážu absorbovať realitu v plnej šírke. Vo svojich plánoch si celkom jasne predstavíme hlavné rysy budúcich udalostí, no oveľa horšie už vnímame možné súvislosti. Dobre vieme odhadnúť udalosti, ktoré nás čakajú v blízkej dobe, ale neskoršie udalosti väčšinou nedokážeme celkom správne odhadnúť. V duchu si maľujeme budúcnosť buď zbytočne čiernymi, alebo naopak prehnane ružovými farbami, pretože si nadchádzajúce udalosti predstavujeme nesprávne a neúplne.
Aj história nás učí, že pokusy ovplyvniť myslenie ľudí tak, aby si plánovali budúcnosť oveľa realistickejšie, väčšinou zlyhali. Tím vedený psychológom Danielom Gilbertom z Harvardskej university sa pri riešení tohto problému inšpiroval myšlienkou, ktorú už v 17. storočia vyslovil francúzsky spisovateľ Francois de La Rochefoucauld: "Kým pre niečo v srdci zahorím, mali by sme sa presvedčiť, ako šťastní sú tí, ktorí toho už dosiahli."
Do prvého experimentu zapojil Gilbert dobrovoľníkov, pre ktorých zriadil zoznamovaciu službu. Dievčatá mali za úlohu odhadnúť, ako sa im bude páčiť päťminútové stretnutie s vybraným študentom. Dostali k tomu dve rôzne vodítka. Polovica študentiek si mohla prezrieť fotografiu vybraného chlapca a dôkladne preštudovať jeho osobné materiály. Druhá polovica študentiek dostala k dispozícii písomný posudok, ktorý na zvoleného chlapca napísalo po krátkej schôdzke iné dievča. Vedci predpokladali, že osobné údaje poskytnú študentkám lepší návod ako názorov, takpovediac, z druhej ruky. Opak bol pravdou. Študentky lepšie odhadli, ako sa im bude páčiť ich vlastné stretnutie na základe cudzieho svedectva.
Veľmi podobne dopadol aj druhý experiment, v ktorom mali dobrovoľníci za úlohu odhadnúť silu nepríjemného zážitku. Dostali za úlohu napísať príbeh a podľa jeho obsahu potom mali byť zaradení k jednému z troch typov osobnosti. Študenti mali odhadnúť, ako by sa cítili, keby ich hodnotenie bolo čisto negatívne. Polovica študentov sa zoznámila s kompletnými profilmi všetkých troch typov osobnosti a vedeli do detailu, čo môžu po verdikte očakávať. Druhá polovica si mohla prečítať len oznam, ktorý sformuloval študent, čo už mal za sebou negatívne honotenie. Študenti vedcov opäť zaskočili. Svoju reakciu odhadovali presnejšie na základe cudzej výpovede ako na základe kompletných dát. "Ľudia ani netušia, akým významným zdrojom informácií je skúsenosť cudzích ľudí, pretože chybne predpokladajú, že každý človek sa od ostatných zásadne líši," komentuje Daniel Gilbert výsledky svojho tímu pubilkované v týždenníku Science.
